Dyatlov pass

Desať ľudí odišlo pred 55. rokmi na zimný prechod do severného Uralu. Vrátil sa len jeden. Zvyšok života zasvätil pátraniu po odpovedi na otázku: čo sa v osudnú noc

Dyatlovej expedícii sme sa venovali v predošlých troch častiach.  Igor Dyatlov, Alexander Kolevatov, Yuri Krivonischenko, Yuri Doroshenko, Ľudmila Dubinin, Zinaida Kolmogorová, Rustem Slobodin, Nikolay Thibault-Brignoles a Simon Zolotaryov boli členovia expedície s mimoriadne záhadným koncom. Počas mrazivej noci, kedy teplota klesla na – 30stupňov rozrezali na viacerých miestach stan a utiekli z neho von. Niektorí len v ponožkách, veľmi slabo oblečení a v silnom vetre sa pokúsili o záchranu útekom do doliny. Čo tak bezprostredne ohrozilo ich životy?

 

 

K tejto záhade ma dostal spisovateľ, Jozef Karika, ktorému myslím, práve dnes vychádza nová kniha Strach, kde sa na pár stranách postavy zaoberajú aj touto záhadou. Začal som pátrať po článkoch, fotografiách, logických aj nelogických vysvetleniach, sedeli sme spolu na čaji a diskutovali o tom, čo sa tam mohlo stať. Vtedy povedal zaujímavú myšlienku: „mne to pripadá tak, ako keby to niečo, pred čím utiekli, bolo priamo dnu v tom stane“. Keď záchranári objavili stan, dvere na ňom boli zapnuté. Môžeme tak vylúčiť zvieratá, ľudí, ufónov aj yetiho. Ak sa chceme držať tejto myšlienky, muselo to byť niečo hrozivé. Niečo, čo dokáže prejsť cez zavreté dvere, cez stenu stanu. Niečo, čo si so sebou neprinesiete. To však nie je všetko. Je to len pátranie po dôvode úteku. Otázok je však celý rad. Prečo utiekli do doliny, prečo sa ich telá našli na troch rôznych miestach, prečo mali tak vážne zranenia a prečo niektorým chýbali oči, jazyk a čo znamenajú spálené koruny niektorých stromov?

 

 

 

ROZOBRALI SME SEDEM TEÓRIÍ

 

Vylúčili sme lavínu aj lúpežné prepadnutie. Napriek všetkému sa zdalo, že deväť mladých ľudí niekto násilne zabil bez jediného výstrelu. Kto mohol mať takú moc, takú silu, taký dôvod? Vo všetkých teóriách sa dalo naraziť na dôkazy, ktoré ju v závere buď vyvrátili, alebo viedli k ďalším otázkam bez odpovedí. Iný spisovateľ pátrajúci po rozlúštení záhady povedal, že je to ako skladať puzzle z rôznych sád, a také to naozaj bolo. Je možné, že za 55 rokov neúspechov  tisícok ľudí pátrajúcich po kľúči k rozlúšteniu tejto záhady je nevedomosť? Hypotéza, ktorej sa budeme venovať v tejto časti mi pripadá najreálnejšia a osobne ju pokladám za vysvetlenie. Zaujímavé je nie len vysvetlenie tragédie, ale nepochybne aj to, že samotní členovia expedície nám nechali jasné správy o tom, čo spôsobilo ich smrť. Vôbec sa neobjavili nové dôkazy, ako by ste si mohli myslieť. Stačilo si spojiť jediný riadok z ich denníka s jedinou fotografiou na to, aby sa brána tajomna otvorila.  

 

Keď sa skupina nevrátila ani dlhší čas po predpokladanom termíne ukončenia expedície začalo mohutné pátranie po deviatich mladých ľuďoch, ktorí boli skúsení horali. 26. februára jedna zo skupín záchranárov našla ťažko poškodený stan so všetkými vecami skupiny vrátane teplého oblečenia, topánok, peňazí, lyží. Bolo vidieť, že stan opustili veľmi rýchlo v zmätku. Túto domnienku potvrdil neskôr fakt, keď sa zistilo, že stan bol rozrezaný zvnútra. Jedna z babusových paličiek, ktorá pravdepodobne kotvila stan na severnej strane vyzerala ako dorezaná nožom na malé kúsky. Osem alebo deväť párov ľudských stôp v snehu smerovalo do doliny a dalo sa vyčítať, že niektoré sú vytvorené chôdzou len v ponožkách, iné len s jednou topánkou.  Pozornosť záchranárov sa sústredila na svah a dolinu priamo pod stanom, kam sa zdalo, že stopy smerujú. Bolo to správne rozhodnutie. Na okraji lesa pod veľkým cédrom našli pozostatky ohniska spolu s dvoma telami. Boli bez topánok, oblečení len v spodnom prádle. Obe obete mali popáleniny na rukách, nohách i hlave. Ich odev bol čiastočne spálený a roztrhaný. Vetvy na strome boli polámané do výšky piatich metrov a koruny niektorých okolitých stromov boli spálené. V línii medzi cédrom a stanom našli záchranári ďalšie tri telá. Podľa ich polôh sa zdalo, že sa snažili vrátiť do stanu, ale zamrzli. Zvláštne bolo zistenie pri pitve Igora Dyatlova – vedúceho expedície, kde doktor tvrdil, že zomrel v inej polohe ako bol nájdený. Kto hýbal telom po jeho smrti? Stále však zostávali štyria nezvestní. Keďže sa ich záchranárom nedarilo nájsť, bolo pátranie prerušené. Vyšetrovatelia sa sústredili na verziu úmrtia z dôvodu podchladenia.

 

4. mája záchranári objavili v doline 75 metrov od cédru hlboko pod snehom ostatné štyri telá. Ich zmrzačený stav úplne otočil vyšetrovanie. Thibault mal rozlámanú lebku, Dubinina a Zolotaryov mali preborené hrudníky a sila potrebná na vznik takýchto poranení bola lekármi prirovnaná k automobilovej nehode. Mŕtvole Zolotaryeva chýbali oči, Ľudmila nemala oči ani jazyk, v žalúdku sa našla krv, čo potvrdilo, že keď o jazyk prišla, musela ešte žiť. Zvláštne však bolo, že nemali takmer žiadne vonkajšie zranenia a odev vykazoval zvýšenú radiáciu. Ešte viac celý prípad zamotali svedectvá turistov nachádzajúcich sa v tom čase ďalej v pohorí, ktorí okolo Hory smrti videli lietať zvláštne svetelné gule. Prokurátor Lev Ivanov v roku 1990 napísal: „Všetci tvrdia, že turisti sa dostali do extrémnej situácie a zmrzli. Ale to nie je pravda.“
Ivanov tvrdil, že záhadné svetelné gule nejakým spôsobom súviseli so smrťou turistov. Predpokladal, že rádioaktivita na odevoch je výsledkom cudzieho útoku so zdrojom žiarenia, konáre stromov mohli byť spálené od výbuchu, UFOm, alebo lúčmi. Zaujímavé bolo, že v tejto oblasti sa stratilo niekoľko lietadiel, legenda miestneho kmeňa Mansov hovorí o deviatich lovcoch, ktorých našli mŕtvych na tom istom svahu bez známok násilia. Ľudia aj neskôr pozorovali v tejto oblasti UFO a lyžiarov varovali, aby tam nešli, lebo môžu zomrieť.

 

Alexader Popoff vo svojej knihe nachádza a objasňuje svoju hypotézu, ktorá ako sa zdá, odpovedá na všetky otázky. Z denníka lyžiarov máme správu o počasí z 31. januára. Hovorí o silnom vetre. Keď k tomu priložil dve fotografie a následne všetky zvyšné informácie, dostal odpovede na všetky otázky.

 

 

 

POSLEDNÝ DEŇ EXPEDÍCIE

 

začal prvého februára. Skupina sa pohla veľmi neskoro. Stále fúka silný vietor a teplota sa blíži k mínus tridsiatim stupňom celzia. Všetci sa držia spolu a každým metrom naberajú výšku i smer k hlavnému hrebeňu. Šlapanie je mimoriadne náročné, slnko zapadá za hrebeň a svah hory sa ponára do tieňa, ktorý sa postupne mení v šero. Do večera stihnú v týchto podmienkach prejsť iba štyri kilometre. Okolo piatej hodiny večer zastavujú na svahu a začínajú pripravovať plošinu pre umiestnenie stanu. Plachtu ukotvia pomocou laniek a bambusových lyžiarskych palíc. Už druhý krát večerajú priamo v stane, dnes medzi šiestou a siedmou hodinou. Noc je čoraz bližšie, horské ticho ruší len neustále hučanie vetra a trepotanie plachty stanu. Všetci sa pripravujú na noc, vyzliekajú niektoré vrstvy oblečenia, zobúvajú topánky. Z doliny vystúpila dokonalá tma. Zakryla hrebeň, svah hory, skalné veže nelogicky trčiace zo zeme a napokon zhltla aj samotný stan. Zolotarev a Nicolai vychádzajú vonku močiť. Zapnú za sebou gombíky na dverách a baterkou svietia do nekonečnej čiernej. Žlté lúče svetla nedočiahnu ďalej než pár metrov od stanu. Všetko, čo sa stalo od tejto chvíle muselo byť neskutočne desivé. Skalné veže v blízkosti stanu nebolo v tej tme oproti vetru neustále sfukujúcemu sneh ani len vidieť. Z ničoho nič hučanie vetra prekryl zvuk praskania, skalná veža obďaleč začala svietiť jasným bielym svetlom a v tom momente začal vzduch okolo stanu žiariť v zábleskoch. Behom pár sekúnd sa lyžiarska palica držiaca severnú stranu stanu rozletela v hluku na márne kúsky a plachta padla na lyžiarov vo vnútri. Skupine neostal čas absolútne na nič. Na troch miestach rozrezali plachtu, aby sa dostali von. Preč. Ako by toho nebolo dosť, vo vzduchu zbadajú žiarivú guľu. Lietala veľmi rýchlo, mení smer a tieto minúty mení na skutočný horor.   

 

Lyžiari inštinktívne bežia v mraze a vetre smerom do doliny. Po desiatich minútach dorazia na okraj lesa k veľkému cédru. Niektorí sú bosí, prestrašení a podchladení. Napriek všetkému sa musia rýchlo zorientovať. Jedinou šancou na záchranu je rozložiť oheň. Vyberú si miesto v závetrí za kmeňom stromu a skutočne sa im podarí založiť oheň. Nikto zo skupiny pravdepodobne netuší, čo sa vlastne stalo  a ako dlho budú musieť zostať v lese. Napriek ohňu je stále strašná zima. Všetko oblečenie, teplé vetrovky, nohavice, dokonca aj topánky zostali v stane. Čas neúprosne beží, teplý dym berie do krajiny vietor, a len čo sa stihnú trošíčku spamätať zo šoku, ktorý prežili, musia zistiť či sa môžu vrátiť k stanu. Zo zeme nie je svah vidieť. Krivonishenko a Doroshenko sa rozhodnú vyliezť na strom aby skontrolovali svah kde stojí stan. Kým ostatní sa snažia zohriať a nájsť vysvetlenie na predchádzajúce udalosti, dvaja z nich sa snažia dostať vyššie na strom, skrehnutými rukami lámu hrubé konáre, ktoré im bránia vo výhľade. Oheň bol príliš malý na to, aby dokázal zohriať všetkých. Preto sa rozdelili. Zina, Dyatlov a Slobodin zatiaľ hľadajú drevo na priloženie, kým Kolevatov, Zolotarev, Ľudmila a Nikolay ostávajú pod stromom pri ohni. Niekto z Dyatlovej skupiny našiel obďaleč starý, spadnutý strom a zavolal ostatných, aby z neho nalámali zoschnuté konáre. Kým stihnú odlomiť prvé, zaleje les žiarivé svetlo s ohromným rachotom. Od ohňa je počuť ukrutný rev. Keď tam všetci traja dobehnú, nájdu Krivonishenka i Doroshenka ležať na zemi. Zolotarev aj Ľudmila ležia v krvavom snehu bez dolámaní a bez očí. Nikolay je v strašných bolestiach pretože má rozlámanú lebku a Kolevatov je rovnako bez očí a ťažko ranený.


Krivonishenko aj Doroshenko sú už mŕtvi. Oblečenie, ktoré im ostalo použijú na zateplenie ranených. Stále však fúka silný vietor. Igor Dyatlov rozhodne, že z vetiev vybudujú plošinu pre ranených v dolinke zhruba 70 metrov od miesta nešťastia. Zina láme konáre a buduje z nich akúsi „podlahu“ pre uloženie ranených zatiaľ čo sa Dyatlov a Slobodin snažia v snehu preniesť ranených do závetria. Podľa zápiskov z predošlých dní, kde píšu, že je okolo 120 centimetrov snehu si tú námahu neviem ani predstaviť. Bosí, slabo oblečení, v neustálom vetre zabárajúc sa do snehu prenášajú bezvládnych priateľov jedného za druhým 70 metrov.
Keď sa im to po obrovskej námahe podarí a všetci ranení sú v závetrí, Slobodin zo Zinou ostávajú s nimi. Dyatlov musel dobre vedieť, že bez oblečenia nemajú šancu prežiť. Napriek všetkým predošlým udalostiam, vyčerpaniu a nepochybne aj strachu (mal 23 rokov!!!) sa rozhodol ďalej bojovať o životy svojich priateľov. Jeho cesta videla späť k stanu. Z dolinky vystúpil k cédru, prešiel okolo vyhasnutého ohniska, dvoch nehybných telách priateľov, ktorých začal zakrývať sneh, vystúpil z lesa a nechráneným svahom mieril k stanu. Vietor, chlad a vyčerpanie boli však obrovské. To, že bojoval do poslednej chvíle naznačuje aj jeho poloha. Pri zamrznutí si ľudia väčšinou schúlia, ale on sa nevzdal, nepoddal sa chladu a vydal zo seba naozaj všetko. Bohužiaľ. Aj to bolo málo.


Môžeme sa len domnievať, že ranení v dolinke umierali jeden po druhom pred očami Ziny aj Slobodina. Musel to byť pocit neskutočnej beznádeje pretkaný strašným chladom a strachom. Neznesiteľná zima nedovolila ďalej čakať na smrť. Obaja sa spolu vydali po stopách Igora. Vyšli z lesa a v takmer zaviatych stopách ho našli ležať. Z posledných síl sa ho snažili prebrať, otočiť ho na chrbát a nenechať ho na pospas chladu. Všetka snaha však bola márna, Igor bol v tom čase už mŕtvy. Začal sa boj o posledné dva životy. Slobodin zomiera na podchladenie pár metrov od Igora. Zina zostala v tejto krajine úplne sama. Podarilo sa jej dostať 500 metrov od cédra a podobne ako predošlí dvaja kamaráti, zomiera na podchladenie. Možno takto nejako vyzerala časová línia priebehu celej tragédie na Hore mŕtvych.

 

 

 

A TERAZ K PRÍČINÁM     


Kvôli silnému vetru sa častice snehu a ľadu neustále o seba trú a narážajú do seba. Toto trenie a narážanie častíc vytvára kladné a záporné náboje. Elektrický diferenciál medzi krajinou a mrakmi mohol byť dostatočný pre vznik blesku. Bezpečnostná príručka pre námorníkov pozná takzvaný Eliášov oheň. Je to iskrenie vznikajúce nahromadením statickej energie, ktorá sa vybíja veľmi rýchlo. Príručka alebo skôr bezpečnostné nariadenie hovorí o tom, že nechránení námorníci by sa mali okamžite presunúť do chránených miest, pretože po začatí Eliášovho ohňa môže do piatich minút dôjsť k zásahu sťažňa bleskom. Už Július Caesar sa zmienil o Eliášovom ohni vo svojich zápiskoch: „V mesiaci február o druhej hodine v noci náhle vznikol hustý oblak a nasledovalo krupobitie. V tej noci hroty kopijí patriace piatej légii pôsobili ako keby boli v ohni“

 

Turisti podľa tejto hypotézy urobili zásadnú chybu tým, že stan rozložili vedľa vysokých kameňov, ktoré v pustej krajine fungujú ako hromozvody. Bolo to ideálne miesto pre nahromadenie statickej elektriny a následných výbojov. Mohlo sa stať, že Eliášov oheň sa objavil na skalách, alebo priamo na stane. Existujú pozorovania od horolezcov z celého sveta, ktorí Eliášov oheň videli v horách vo všetkých ročných obdobiach, vrátane zimy a tiež na stanoch. Nevieme, či lyžiari videli Eliášov oheň, ale určite mohli počuť hrom a vidieť elektrické nahromadenie v ich stane, na paliciach a vo vzduchu v blízkosti stanu. Počuli špecifické zvuky, ktoré sú pri vybíjaní časté a žiaru sprevádza výrazný piskot, praskanie alebo bzučivý zvuk. Eliášov oheň môže vytvoriť plazmovú guľu, ktorá môže lietať a pohybovať sa ako guľový blesk.

Hora Khol Syakhl je anomálna magnetická zóna. Ako prvý to zistil Evgeny Buayanov, ktorý navštívil miesto tragédie a zistil, že kompas sa od severného magnetického pólu odchyľuje o 31 stupňov na západ. Zvýšený obsah železa v skalách túto teóriu tiež podporuje.

 

Desivé praskanie nahromadenej elektrickej energie v hornej časti stanu, vo vzduchu aj paliciach spôsobili u skupiny strach. Rozrezali stan na zadnej strane a utekali opačným smerom od stanu a skál, ktoré žiarili. Pravdepodobne v rýchlosti rozrezali stan, ale už nemali čas zobrať si veci, také bezprostredné bolo nebezpečenstvo. Teraz máme skutočný dôvod, prečo turisti rozrezali stan a opustili ho tak rýchlo. Bol to Eliášov oheň, bezprostredné nebezpečenstvo smrteľného úderu blesku a pravdepodobne nepriamy zásah. Lyžiari dobehli k okraju lesa, nebezpečenstvo pri stane stále nepominulo a oni sa museli spamätať zo šoku. Noc bola veľmi chladná. Aby prežili chladnú museli si založiť oheň. Nemali na výber, bolo to riskantné a tento krok sa nevyplatil. Dym a oheň „priťahujú“ blesky, preto je počas búrok dobré vzdialiť sa od ohňa, prípadné ho vôbec nezakladať. Vzhľadom na spálené konáre v korune môžeme predpokladať, že došlo k zásahu bleskom. Tony Monheim v článku „Šokujúca pravda o zabíjaní bleskov“ napísal, že miesto nájdenia obetí a obete samotné sú aj pre skúsených vyšetrovateľov mätúce a dokonca šokujúce. Pre „netrénované“ oči miesto aj obete pripomínajú skôr smrť v dôsledku úrazu alebo vraždu. Napísal: „Táto obrovská sila môže obete úderu blesku vyhodiť niekoľko metrov do vzduchu. Môžu dopadnúť na hlavu, čo spôsobuje masívne poranenia, ktoré sa podobajú násilným zraneniam tupým predmetom. Ušné bubienky obetí môžu prasknúť, krv tečie z nosa aj uší a zranenia vytvárajú ilúziu, že došlo k bitke.“

 

 

Monheim tiež píše, že obete zásahu bleskom sú často nachádzané len v spodnom prádle a predpokladá sa, že boli sexuálne zneužité o to viac, ak ide o ženy. Ich oblečenie a topánky niekedy skutočne explodujú a objavia sa obďaleč. Rovnako oblečenie niektorých členov Dyatlovej skupiny vyzeralo ako roztrhané.  Autor sa vracia ako j poškodenej lyžiarskej paličke. Bambus je rastlina akoby spojená z viacerých rúrok, ktoré vo vnútri vytvárajú malé komory. Nahromadením statickej energie, zohriatím vzduchu v komorách a následným výbojom mohla palička doslova explodovať a stan sa následne z časti zrútil. 
 
Ak táto hypotéza naozaj popísala skutočný  osud členov Dyatlovej expedície, potom všetkým patrí obrovský obdiv.  Podali heroický výkon a napriek všetkým tragickým a dramatickým situáciám, ktoré ohrozovali ich životy, zostali spolu a snažili sa zachrániť nie len seba, ale aj ostatných. To je vlastnosť, ktorú im môže väčšina dnešní ľudí len závidieť.

 

zdroj fotografií: internet a google

frage | internetové aplikácie © 2014 www.dohor.sk